V rozprávke sa Janíčko vyberie za Slniečkom, aby sa ho opýtal, prečo kráľovi studňa vyschla. Slniečko mu povie: „Ja to neviem, ale tam za tromi kopcami žije môj brat Mesiačik, možno on bude vedieť. Janík ide za Mesiačikom, ktorý ho pošle za svojim bratom Vetríkom. A Vetrík mu konečne prezradí, aké konkrétne opatrenie treba urobiť, aby v studni opäť bola voda. Takéto rozprávanie je typickým popisom šamanskej cesty.
Šamani dokážu čiastočne alebo úplne opustiť svoje fyzické telo a podniknúť výpravu do duchovnej reality. Tam sa stretnúť s jej obyvateľmi – duchovnými bytosťami a poradiť sa s nimi alebo ich požiadať o liečivú silu. Túto silu potom prostredníctvom svojho fyzického tela prinesú chorému alebo slabému človeku. Duchovná realita nápadne pripomína svet snov, mýtov a rozprávok. Osobne si myslím, že prvé rozprávky vznikli tak, že šamani rozprávali súkmeňovcom zážitky zo svojich duchovných ciest.
Technika šamanskej cesty je tiež typickou súčasťou novodobých šamanských kurzov. Pre našinca sa v nej však skrýva aj isté riziko. Kým pôvodní šamani žili v harmónii s prírodou, pevne ukotvení na tejto zemi, v našej kultúre sme často odtrhnutí od fyzickej reality a vlastného tela. Veľkú časť dňa sme ponorení vo virtuálnej realite internetu, televízie, hovorov cez mobil… Potom sa pre nás aj šamanská cesta môže stať len ďalším naháňaním audiovizuálnych zážitkov. Ďalším únikom z tejto reality, útekom pred „tu a teraz“. Skutoční šamani však nie sú žiadni narkomani. Všetky problémy sa snažia v prvom rade riešiť zdravým sedliackym rozumom a čo najjednoduchšími metódami. Šamanskú cestu urobia len vtedy, keď si to vyžaduje situácia.
Naučiť sa podnikať šamanské cesty je pomerne jednoduché, hoci nie každému to ide hneď od začiatku. Rozdiel medzi pokročilým a začínajúcim „cestovateľom“ spočíva najmä v tom, že ten pokročilejší dokáže s bytosťami, ktoré stretne, lepšie komunikovať, dokáže im klásť lepšie otázky a dostávať zmysluplnejšie odpovede. Možno už nemá také pestrofarebné zážitky, ale dokáže svoje cesty užitočnejšie využiť.
Pripájam popis jednej z mojich ciest:
Cesta do vlastnej temnoty
Ocitol som sa na malom kopčeku, na ktorom stála stará, polozrúcaná veža. Vošiel som dnu a zastal na začiatku točitého schodiska. Schody viedli dolu do podzemia. A dolu bola úplná tma, ktorá mi naháňala strach. Napriek tomu som sa odhodlal a začal zostupovať. Po chvíli som však zbadal, že za mojim chrbtom vidieť malé svetielko. Otočil som sa. Pár krokov za mnou zostupovala dolu po schodoch nahá ženská postava. V jednej ruke držala lampášik a svietila mi na cestu. To svetielko mi dodávalo odvahu ísť ďalej.
Zišiel som až na koniec schodiska. Predo mnou sa objavili ťažké drevené dvere. Vedel som, že je to vchod do mojej temnoty. Že za týmito dverami sú zavreté všetky moje strachy, zlé vlastnosti, stránky mojej osobnosti, ku ktorým sa nechcem priznať a nechcem ich vypustiť na svetlo. Bál som sa otvoriť dvere a vstúpiť. Stál som tam a triasol sa od strachu. Zároveň som naliehavo cítil, že ak sa mám v živote pohnúť ďalej, tak musím vstúpiť a konfrontovať sa s mojou temnou stránkou. Žena za mojim chrbtom stála a čakala, čo urobím. Pozrel som sa na ňu. V jej nahote nebolo v tej chvíli nič erotické. Skôr vo mne vzbudzovala pocit úprimnosti, jej nahota akoby hovorila: Pozri, nemám pred tebou čo skrývať. Celkom ti verím. Opýtal som sa jej: „Ak vstúpim dnu, pôjdeš so mnou a budeš mi svietiť na cestu?“ „Nemôžem vstúpiť do tvojej temnoty,“ odpovedala. „Ale počkám tu predo dvermi, kým sa nevrátiš. Budem ti posielať Silu, aby si to zvládol.“ Pocit, aký z nej vyžaroval, mi dodal odvahu. Otvoril som dvere a vstúpil dnu.
Partner www stránek
Nemienim tu podrobne popisovať, čo som zažil. Každý človek má svoju temnú stránku, to, čo sa v nej deje, je však podľa mňa jeho intímna záležitosť. Poviem len toľko, že popis mojej temnoty by bol veľmi podobný tradičným popisom Pekla. Ale vďaka tejto ceste som sa už potom bál svojej temnej stránky menej. Občas tam zájdem a prinesiem kúsok svetla. Verím, že pomaličky, krok za krokom, s veľkou trpezlivosťou i bolesťou, sa moja temná stránka stáva lepšou. Je to dlhý proces, bez ženy, ktorá sa mi zjavila, by som ho však nezvládol.
Niekoľko týždňov po tejto ceste som sa zoznámil s mojou súčasnou manželkou. Ostal som v šoku. Silvia vyzerala presne ako tá žena so svetielkom. Nešlo pritom len o vonkajšiu podobu, ale aj o to malé nežné svetielko, ktoré vyžarovalo z jej srdiečka.
Autor: Marián Benka, článěk převzat z www: www.cez-okno.net
